Naša zmenená história - Samova ríša

Pridané: 24.02.2016, Autor: http://www.tartaria.sk/

Ak budete hľadať informácie o subjekte Samo a jeho ríša dostanete sa viac-menej k rovnakým výsledkom. Samo ako osoba a kniežatstvo, ktoré riadil sa nepodarilo úplne vymazať z dejín. Nuž použila sa ďalšia úspešná praktika – „poopravili“ sa údaje a Sama aspoň vymenili za cudzinca. Je to rovnaká šablóna – ak už musíme Slovanom uznať nejakú národnú identitu tak ich aspoň prehlásime za „nesvojprávnych“, t.j. ak niečo niekedy nejaký slovanský národ dosiahol, tak jedine pod vládou cudzincov. A je to. Ibaže cudzia, ale čo je horšie, Slovanom nepriateľská ideológia.


Nuž postupujme vedecky. Predpokladajme – použime toto slovo – že my Slovania máme úplne inú minulosť ako nám vnucujú cudzinci. Už sme písali o vysokopostavenom cirkevnom hodnostárovi menom Mauro Orbini z talianskeho mesta Pesara, ktorý r. 1601 vydal Historiografiu národa Slovanského. Bez ohľadu na dobre myslené pokusy učiniť ho Slovanom je z textu knihy jasné, že to bol kresťan a teda nie Slovan a už vôbec nebol radosťou zbláznený z vojenských víťazstiev Slovanov. Bol to však čestný človek, ktorý napriek snahe cirkvi zahladiť stopy po spoločnom pôvode bielej rasy vydal úplne iné svedectvo. Už v predslove knihy uviedol, že ako dôkaz nezaujatosti pripája zoznam historikov z ktorých diel čerpal. Už ani nie je prekvapením, že tam nie je ani jeden dnes oficiálne zaškatuľkovaný historik. Keďže r. 1601 ich bol dlhý zoznam a dnes ich nepoznáme ani po mene núka sa nám jediné vysvetlenie – cirkev ich systematicky zničila. Naozaj systematicky. A boli medzi nimi aj naši, t.j. z nášho územia. Napr. v ruskom preklade knihy z r. 1722 (vydanej za Petra I.) je hneď na prvej strane zoznamu historických zdrojov (str. 6 textu knihy) uvedený Augustín Moravský – očividne náš rodák. Cirkev spálila knihy a zo skutočných dejín sa stala prepísaná ale už „oficiálna“ história. Dokonca ani dnes nie je možné knihu len tak prečítať. Dá sa síce o nej dozvedieť, ale stránky textov knihy nie sú len tak prístupné. Ale prístupné sú, lebo ostal k dispozícii preklad Orbiniho knihy v starej ruštine z r. 1722. A práve v ňom si môžeme dnes čítať a porovnávať.

V škole sa o nijakom Orbinim a spoločnom pôvode Slovanov a Árijcov naše deti neučia – nuž asi to nebude pravda; napriek tomu, naďalej predpokladajme.

Vráťme sa k hlavnému predmetu, Samovi a jeho ríši. Orbiniho opis slávnych činov našich predkov – Slovanov – začína opismi vojenských potýčok s vojskami Alexandra Macedónskeho. Tento sa nakoniec rozhodol presmerovať smer svojho hlavného útoku mimo slovanských oblastí – po prvých vojenských zrážkach s ozbrojenou mocou našich Predkov mu bolo jasné, že môže vyhrať bitku ale vojnu neodvratne prehrá. Ďalej sa dozvieme, že naši Predkovia zrazili na kolená pyšný Rím a nakoniec ho zničili – to nijaký iný národ nedokázal. Ale o týchto detailoch neskôr. Pozrime sa na „Franka“ Sama ako o ňom hovorí Mauro Orbini ešte v r. 1601:

Na strane 19 sa môžeme dozvedieť zaujímavé informácie ohľadom Hunov. R. 591, v siedmom roku svojej vlády cisár Mavriki (starosloviensky prepis) zdvihol zbrane proti Hunom, ktorí od čias Atilu, ktorý bol nazývaný Bič boží, žili v Panónii z oboch strán Dunaja. S vojskom poslal svojho syna aj tesťa a úlohou armády bola likvidácia Hunov. Pod cisárskym tlakom už začali Huni uvažovať o odchode, ale nakoniec pozvali na pomoc svojich príbuzných Slovanov, spojili sa s nimi a vyrazili proti Grékom. Týmto spôsobili také problémy, že sa neodvážili zaútočiť na nich na bojovom poli. Na ďalší rok Slovania zaútočili na Byzantské cisárstvo a spôsobili tam veľké škody. R. 594 poslal Mavriki proti ním ďalšie veľké vojsko, ktoré však bolo zničené, potom posilnené vojsko tiež prišlo do bojovej zrážky so Slovanmi a porazilo ich. Slovania po štyroch rokoch vytvorili zväz s Hunmi a Avarmi, znova zaútočili na územie Byzantskej ríše a prehnali sa jej územím ríše ako nikdy predtým, došli aj do provincií. Hoci ich cisársky generál Prix porazil, pokračovali v nájazdoch a útočili tak často, že cisár bol prinútený sa nakoniec z Ilýrie stiahnuť. Slovania ju obsadili a premenovali na Slavóniu (už sme na strane 20). Jedna časť Slovanov obsadila miesta bližšie k moru, druhá časť prešla až do vyšnej Panónie.

Opis pokračuje opisom mnohých bojov našich Predkov, ktoré v žiadnom prípade neboli bezvýznamné a beznádejné, presne naopak.

Preskočme niekoľko strán a na str. 25 sú opísané deje, ktoré vysvetľujú ďalšie udalosti okolo Avarov – tiež Slovanov – na našom území, pretože tieto udalosti nás posunú priamo k Samovi. R. 593 kráľ Longobardov Agilulto (budeme používať slovienske názvy tak, ako sú uvedené v knihe) obľahol mesto Padvu, ale nemohol ho dobiť. Pozval teda na pomoc Slovanov Karantinov, s pomocou ktorých mesto poľahky zdolal. Potom za pomoci tých istých Slovanov potiahol na Rím, ktorý dobil. Po desiatich rokoch ten istý kráľ Longobardov znovu vyhlásil vojnu Rímu, pretože mu zajali dcéru. Vyviedol svoje vojská z Milána a požiadal o pomoc avarskémo vládcu Uchagana, ktorý mu poslal na pomoc slovanské vojsko. S týmto vojskom dobil r. 603 za 21 dní Kremonu a zrovnal ju so zemou. Po návrate z výpravy Slovania zničili mesto Gildibertu, ktoré patrilo franskému kráľovi. Ten poslal na nich silné vojsko pod velením Tessalona, bonevského princa. Po krátkodobom úspechu Slovania aj tak vstúpili do Bavorska, kde začali plieniť. Zničili vojsko Gariovalda, Tessalonovho syna, ktorí vytiahol proti nim a ovládli Istriu, ktorú už aj predtým spustošili – ešte za cisára Teodózia.

R. 617 sa situácia na našom území vyvinula tak, že prítomnosť avarských, hoci slovanských vojsk bola neželateľná a už ju naši Predkovia neboli ochotní znášať. Tu sa dostávame na str. 26 a k prvej informácii o Samovi. Ako uvádza Orbini, Slovania povstali a premohli Avarov. „V tom čase si vybrali jedného zo svojich, Sama, za náčelníka a kráľa za preukázanú chrabrosť v boji. V tomto postavení vydržal 36 rokov a vyznačoval sa preveľkým umom, mocou a chrabrosťou, ktorými vyhral všetky vojny, vrátane tých proti Avarom“.


Raz sa stalo, že franskí kupci, ktorí sa vracali z nového Ríma (asi Byzancie) boli orabovaní Samovými vojakmi. Následkom toho vyslal franský kráľ Dagobert posla, Sicharia, ktorý sa mal dožadovať súdu a nápravy. Ten prišiel na Samov dvor, ale nijako sa nemohol k Samovi dostať na audienciu (na prvý pohľad je vidieť, že moc Frankov z pohľadu našich Predkov vôbec nebola taká, že by sa pred nimi triasli od strachu – ako to podsúvajú dnešné podania). Sicharius sa nakoniec musel preobliecť do slovanského kroja a až tak sa mu podarilo dostať pred Sama. Keď už sa pred neho dostal a mohol hovoriť, podal mu celý odkaz svojho pána, franského kráľa. K tomu v rozohnení doplnil, že Samo by mal mať veľkú úctu voči Frankom, keďže on i jeho ľudia by mali podliehať kráľovi franskému. V zápale rozhovoru Samo povedal, že on a jeho národ by si mohli ctiť franský národ keby sa Dagobert a jeho ľudia rozhodli pre priateľstvo so Slovanmi. Sicharius však povedal, že „otroci Kristovi“ (pôvodný názov kresťanov na samých seba; dnes je zakamuflovaný vo forme, že Kristus je Pán – ale tam kde je Pán je na druhej strane aj tak otrok, teda podstata ostala) nie sú ochotní mať zväzky alebo akékoľvek priateľstvá so psami. Samo odvetil, že naozaj hovoria ako otroci hoci Kristovi a my Slovania sme pre nich psi, ale protivia sa aj jeho vôli a sú nečestní, za čo ich pes spravodlivo pohryzie. Ako to dopovedal, okamžite ho dal vyhnať a viac s ním neprehovoril. Dagobert s veľkým vojskom pritiahol bojovať so Slovanmi, ale Slovania franské vojsko porazili a ešte aj mnohých z nich zajali. Po tomto vynikajúcom víťazstve vytiahli na pomoc bratským Slovanom, ktorí boli sužovaní obliehaním Frankami v meste Vogastro. Zaútočili na obliehajúcich a títo zdesení ušli. Slovania ako korisť získali aj ich tábor so šiatrami. Odtiaľ vytiahli do Turingie a do ďalších miest susednej Francie, ktoré dobývali a plienili. Vládcom v týchto zemiach bol Dervino. Tento však videl, že Slovania boli v bojoch s Frankami vždy víťazi, a preto zradil Frankov a stal sa spojencom Slovanov. Po nejakom čase Slovania prestali plieniť kráľovstvo Frankov a r. 650 obrátili svoje zbrane proti Itálii, kde spôsobili obrovské škody. Premohol ich Grimoald, následkom čoho na nejaký čas odtiahli domov. Keď však Dagobert začal vojnu proti Amorovi, následníkovi Kubakora, v kráľovstve Slovanov na Dunaji, teda Samovom kráľovstve povstali proti Frankom a vydrancovali ich krajinu. Vtedy Dagobert vybral najsilnejších vojakov svojho kráľovstva a opevnil sa u Sasov, ktorým odpustil dane, ktoré platili Frankom od čias Klotaria, prvého franského kráľa. Potom zaútočil na Slovanov. Nasledujúci rok, ktorý bol desiatym rokom panovania Dagoberta, Slovania vstúpili do Turingie a vydrancovali celú krajinu. Dagobert bol prinútený postaviť svojho syna Sigiberta proti Slovanom, ktorí neprestajne drancovali Franskú ríšu. Nakoniec Dagobert postavil 3 vojská pechoty, spolu 50 000 vojakov. Jedno vojsko poslal proti Samovi. Tento však franské vojsko porazil už v auguste napriek početnej prevahe Frankov.

Pozrime sa na udalosti opísané na str. 35. Tu sú uvedené veľmi dôležité informácie, ktoré dnešná „historická veda“ podáva úplne pozmenene.

Naši Predkovia „v r. 891 znova porazili a zničili vojská Arnolda, franského cisára na hraniciach Bokoarie (kraj Bójov – Čechy?) a vstúpili na územie Franskej ríše. Zachvátili územie, ktoré sa podľa rieky Moravy nazýva Moravia, dnes Morava a odtiaľ vyhnali zvyšky Markomanov a tak si tam upevnili miesto pre svoje žitie. Časom tak rozšírili svoje územie, že Kniežatstvo Slovanov Moravanov pokrývalo dnešnú maďarskú zem, Bohémiu a Rusko. Mali množstvo vojakov z Pazinakami, dnes nazývaní Tatári. Táto ríša vydržala do r. 991, keď zomrel kráľ Sveudalo, ríšu ovládli Maďari, Poliaci a veľkú časť Česi.
Moravania prijali vieru kresťanskú v časoch Svätopluka, kráľa Moravského, ktorý učinil svojim sídlom Vele Hrad a pokrstený bol so svojimi národmi rukami Cyrila Apoštola Filozofa bulharského, Rusov a Slovanov Dalmátskych a Moravských. Tento Cyril rodom bol Grék, naradil sa v Tessalonikách, teraz volanom Saloniky;“

O Konštantínovi dokončime citát len preto, lebo sa vo vete uvádzajú miestopisné názvy, ktoré určite každý pozná: „Naučil najskôr kresťanskú vieru Bulharov, Srbov; aj Sviatopluka kráľa Dalmátskeho, a po nich Sviatopluga kráľa Moravského, s celým jeho národom, ktorý sa rozprestieral medzi riekami Vislou, Dunajom a Váhom.“

Ako vidíme, vojensky poraziť našich Predkov kým stáli pevne na pozíciách našej starej Viery sa jednoducho nedalo. Nastúpila teda ďalšia fáza našej plánovanej likvidácie – ideologický boj. Postupne násilím, za pomoci zrady vlastných slovanských kniežat – teda zradou zvnútra – z nás urobili kresťanov. Kresťan však nie je Slovan, Viera je vymenená za náboženstvo vychádzajúce z cudzej – judaistickej tradície. A preto sa nedivme, že cudzí Boh (pre cudzincov jediný – ich) uprednostňuje záujmy cudzincov, t.j. svojich vlastných na úkor nenávidených cudzincov a postupne vyhladzuje bielu rasu. Je to iba logický výsledok ideologického boja. Následkom tejto ideológie nepriatelia Slovanov a Árijcov vstúpili do fázy „rozdeľ a podrob si“, a ako bojaschopný subjekt sme prestali existovať.

V texte sú uvedené informácie, ktoré by sa dnes mohli zdať bez iných poznatkov dosť nesúvislé – ale pokračujme vo vedeckom „predpokladajme že“. Z textu sme sa zatiaľ dozvedeli veľa nových faktov: Slovania a celkovo slovanské národy hrali podstatnú úlohu v minulosti Európy. Dokonca takú, že keď ich vyčiarkli z histórie tak táto sa úplne zmenila – ale práve o zmenu podstaty im išlo. Ďalej, Slováci sa v dávnej minulosti volali Rusi alebo Slovieni. V Nestorovom Letopise z r. 1116 sa hovorí, že „slovienský jazyk a ruský jedno je“. Ešte napr. poľské texty zo 16. storočia sú písané latinkou ale používané slová sú staroslovienske. Ak ruskú bukvu „e“ prepíšeme ako latinské „e“ nezodpovedná to celkom výslovnosti ani v dnešnej ruštine. Ruské „e“ sa totiž číta ako „ie“ alebo „je“. Teda „slovensky“ písaný azbukou sa číta „sloviensky“. Sme teda Slovieni a nie Slováci. V stredoveku nás cudzia šľachta donútila zmeniť meno nášho národa zo Slovieni na Slováci – premyslený ťah, pretože nijakí Slováci nemôžu byť zmienení v nijakých starých textoch pretože jednoducho taký názov pre národ neexistoval. No „pozabudli“ na ďalšie dôsledky, ktoré prezrádzajú náš pôvodný názov. Ak sme Slováci, tak náš jazyk by mal logicky byť slovácky a ženy by mali byť Slováčky. Prečo nám ostal jazyk slovenský a naše ženy sú Slovenky, dokonca rovnako ako aj Slovinci volajú svoje ženy?

A čo Tatári a Huni – aj z textu vyplýva, že sa jedná o Slovanov, t.j. ešte v r. 1601 to bolo každému jasné. Pôvod názvu Hunov a najmä Tatárov – údajne Mongolov – je jeden z najväčších podvodov dejín.


Uzavrime to veľmi dôležitým postrehom. Je naozaj náhoda, že od okamihu, kedy sme sa stali kresťanmi sme prestali byť schopní sa vojensky brániť? Nie je náhodou ideológia – teda lesť a klam – jedna z najsilnejších zbraní? Vôbec nezáleží na tom, že sa nazve kresťanstvo. Veď už Samo vytkol kresťanom, že sú naozajstní otroci – plnia vôľu svojho Pána a nedodržiavajú ani vlastné zákony. Jedno je isté, kde je Pán tam je otrok bez ohľadu na krásne pozlátko. Pán nepotrebuje, aby otrok rozmýšľal, on má iba vykonať svoju úlohu. Civilizácia urobila z človeka „pána prírody“ – a príroda je v stave ekologickej katastrofy; pasovala človeka za „pána tvorstva“ – a týranie ostatných bytostí a zvierat sa stalo bežnou vecou. Alebo tomu nerozumieme, a práve na kresťanského Pána neplatí že je otrokár? Pravdu raz s istotou zistia, ibaže po smrti už bude neskoro. V skutočnosti existujú pre výraz Nebo a Nebesia dve odlišné runy, a to už od samého začiatku osídlenia Midgard-Zeme. Výraz „Nebo“ je skratkou, ktorá v staroslovienčine znamená tam, kde „NEt BOga“ – teda miesto, kde niet Svetlého Boha. Na druhej strane „Nebesá“ znamená tam, kde „NEt BESA“, t.j. miesto prebývania našich Bohov a Predkov. Bes je zviera Temného Sveta inkarnované na Zemi.

<< späť na blog <<

Zamlčovaná história Slovanov

Pridané: 09.02.2016, Autor: http://www.biosferaklub.info/

Vedecké fakty

Bez poznania minulosti je nemožné správne pochopiť súčasnosť a predpovedať budúcnosť. Vieme, že národ zbavený dedičstva predkov je možné viesť kdekoľvek. Deväťdesiat percent informácií týkajúcich sa pravých dejín nášho slovanského národa, jeho pôvodu, najmä do doby nástupu kresťanstva, sú od nás skrývané až doteraz. Spomenieme len niektoré zamlčané vedecké dôkazy:

V polovici 11. storočia sa dcéra Jaroslava Múdreho, princezná Anna, stala kráľovnou Francúzska. Princezná Anna, ktorá prišla z Kyjevskej Rusi, píše vo svojich listoch, že Paríž je jedná veľká dedina a Európu vôbec nevníma ako „osvietenú” (originály sú doteraz uchovávané v archívoch). Priviezla so sebou do zapadnutej provincie, za ktorú bolo v tej dobe považované Francúzsko, aj časť knižnice. Niektoré časti z nej sa vrátili do Ruska až v 19. storočí a dostali sa do súkromnej knižnice Sulakadzaeva. Po jeho smrti vdova po ňom predala veľkú časť knižnice Romanovcom a odvtedy nikto viac o knihách nepočul. Iba malá časť kníh sa dostala do rúk iným zberateľom, medzi nimi aj Velesova kniha, z ktorej Miroljubov v roku 1942 urobil fotografie.


V rokoch 1653 – 1656 bola uskutočnená náboženská reforma patriarchom Nikonom, po ktorej ho zatlačili do tieňa a prinútili ho na ekumenickej rade vzdať sa patriarchátu. Prečo tak urobili? Pretože do nástupu Nikona ako patriarchu, aj keď bolo kresťanstvo štátnym náboženstvom, väčšinou národa bolo vnímané iba ako nevyhnutná nutnosť. V tej dobe žili ľudia podľa noriem PravoSlavia, systému ideí a noriem života slovanského védizmu, vytvoreného na základe múdrostí mnohých tisícročí, podľa ktorých boli Slovania potomkami Rodu Nebeského a vnukmi Daždboga. Kresťanstvo začali nazývať pravoslávnym, aby uspokojili uši Slovanom a preniesli celý rad PravoSlávnych obradov do kresťanstva a pritom zmenili ich názvy, význam a zmysel. V rovnakej dobe, v roku 1682 v Rusku, bol vydaný príkaz na zničenie všetkých rodových, rodoslovných kníh obsahujúcich reálne dejiny slovanskej ríše, slovanských ruských rodov a rodokmeňov.

Peter I. vykonal ešte jednu grandióznu reformu, ktorá mala obrovský vplyv na falzifikáciu dejín Slovanov. Zrušil patriarchát, uzákonil kresťanstvo ako štátne náboženstvo a fakticky sa stal jeho hlavou. Zmenil slovanský pôvodný kalendár v roku 7208 (1700) od uzatvorenia mieru (Slovania zmenili svoj kalendár, ktorý mal státisíce rokov, po vyhranej ťažkej vojne a začali datovať rokom 1, prvý rok po uzatvorení mieru s vtedajšou Čínou) a nariadil používať kresťanský kalendár na území Moskovskej Rusi. V jednej chvíli, jediným podpisom Petra I., sa rok 7208 zmenil na rok 1700. Takým spôsobom bolo Slovanom ukradnutých minimálne 5508 rokov dejín. Ešte stále sa nachádza veľa ruských kníh vydaných pred rokom 1700 v archívoch po celom svete datovaných starým ruským kalendárom a taktiež sa pôvodné datovanie zachovalo na mnohých kamenných pamätníkoch zo starších dôb aj napriek systematickému ničeniu a odstraňovaniu týchto faktov.



V cárskom Rusku v dobe Alexeja Michajloviča Romanova existoval zákon, podľa ktorého sa vyznávanie pôvodnej viery prísne trestalo, do konca 18. storočia dokonca upálením (časté vykonávanie týchto trestov naznačuje, že vyznávanie starej viery nebolo zriedkavosťou). Niet divu, že mnohé pamätníky boli odstránené a zmizli bez stopy. Podobne sa v minulom storočí stratila v Petrohrade celá knižnica runových kníh patriaca zberateľovi A.I. Sulakadzevu.

Zamlčovaniu dejín prispievajú aj zamlčané archeologické nálezy, ktoré nezapadajú do oficiálneho obrazu slovanskej histórie. Napríklad, objavenie ruín pohanského chrámu v meste Busk (Bužsk) so slovanskými nápismi a reliéfmi ešte v minulom storočí, ktoré sa vôbec neskúmajú a je na tento nález uvalené informačné embargo, aj keď boli popísané v špeciálnej literatúre autoritou akademikom B.D. Grekovom. Takých nálezov je veľmi veľa a nielen na území Ruska, ale aj celej Európy a Severnej Ameriky, no oficiálna história nás chce presvedčiť, že slovanský národ nemá žiadne významné dejiny.



Historické korene Slovanov siahajú milióny rokov späť

V roku 1983 – 1984 bolo objavené na Sibíri, na rieke Lena, najstaršie osídlenie človeka Diring Yuryakch, ktoré leží v Jakutsku a je datované odborníkmi do obdobia 1 až 2 milióny rokov do minulosti!

V septembri v roku 1982 na pravom brehu rieky Leny, 140 km od Jakutska v oblasti Diring Yuryach, expedíciou Sibírskeho oddelenia akadémie vied SSSR pod vedením J.Molčanova, vo výške 105 – 120 m nad riekou, bolo objavené najstaršie osídlenie Slovanov do dnešného dňa. Osídlenie dostalo názov „Diring“. Výkopové práce osídlenia Diringu vo svojom meradle nemajú vo svete obdoby. Za 13 rokov bolo odkrytých 32 000 m2 vrstvy zodpovedajúcej osídleniu. Objavených bolo 4500 predmetov materiálnej kultúry Slovanov, vrátane nákov, rôznych nástrojov, zbraní atď., vek ktorých sa datuje od 1 do 2 miliónov rokov. Datovanie je určené najlepšími súčasnými archeologickými metódami a preverené geologicko-geomorfologickými, paleomagnetickými a inými najspoľahlivejšími metódami. Vykopávok sa zúčastnili aj archeológovia z USA, Kanady a Európy, ktorí boli, mierne povedané, z výsledkov v šoku. Zaujímavé je absolútne ticho o tomto unikátnom nálezisku.

Zdroj: Akadémia vied SSSR 1988

Umelecké zobrazenia na angarských soškách nájdených na Sibíri privádzajú k záveru, že nositeľmi vysokého umenia paleolitu na Sibíri boli sibírania žijúci na rieke Angare pred 25 000 rokmi.

Zdroj: S.N.Novgorodcev, Sibírska prarodina, 2006

V roku 1972 pri vykopávkach Ačinského paleolitického osídlenia v Minusinskej kotline v oblasti južnej Sibíri, datovaného do obdobia 18 000 rokov do minulosti, bol nájdený V.E. Laričevom zaujímavý artefakt. Išlo o vyrezávané žezlo z lešteného kla mamuta s celým radom priehlbín vytvárajúcich na povrchu pás v tvare sínusoidy. Bolo zistené, že číselná kombinácia jednotlivých priehlbín a zárezov vytvára číslicové rady zhodné s kalendárnym záznamom. Nájdené žezlo sa ukázalo starobylým kalendárom paleolitického človeka, s ktorým mohol vypočítať trvanie mesačného a slnečného roku a tiež trvanie ročných periód otáčania piatich planét: Merkúra, Venuše, Marsu, Jupitera a Saturnu. Tento kalendár dovolil svojmu používateľovi presne vypočítať čas zatmenia Slnka a Mesiaca.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia v kamennej hrobke pri rieke Moločná (prítok Dnepra) bolo archeológmi O.N. Baderom a V.N. Danilenkom objavené starodávne písmo. Rozšifrovať toto písmo a odhaliť v ňom doteraz jeden z najstarších záznamov na Zemi, 7000 rokov pred našim letopočtom, sa podarilo odborníkovi na sumerológiu A.G. Kifišinu.

Na severnom Kaukaze boli objavené slovanské slnečné mohyly – valy z obdobia asi 4000 rokov p.n.l.. Mohyly mali okrúhlu formu a boli obklopené pásmi menhirov. Na Konstantinovskej náhornej plošine, neďaleko mesta Pjatigorsk, boli objavené mohyly so špirálovými pásmi menhirov. V posledných desaťročiach vďaka použitiu metódy leteckého snímkovania boli objavené u celého radu mohýl – valov „fúzy“, podlhovasté, úzke, do oblúka sa tiahnúce kamenné kvádre na malom úzkom násype, ktoré sa tiahnu až niekoľko kilometrov od mohýl. Mohyly s fúzmi vytvárajú obrovské rôznorodé svastiky.

Zdroj: Metodika výskumu archeologických materiálov Severného Kaukazu. Výskumný ústav histórie a filológie Severné Osetsko

Skupina šiestich valov mohýl, ktorá sa nachádza v Novoselickom rajóne Stavropolského kraja, bola preskúmaná v roku 1977 expedíciou Archeologického ústavu akadémie vied SSSR. Bolo nájdených niekoľko slovanských pohrebísk orientovaných západ – východ. Nádoby tmavo-šedej farby guľovitého tvaru s mierne splošteným dnom a vylešteným povrchom vyrobené z výborne vypálenej hliny, bronzové šidlo, bronzové dláto, sekera bronzová, dva prstene z bieleho minerálu, zlatý prívesok a zlaté koliesko. Datovanie bolo po expertízach stanovené na obdobie 3000 rokov p.n.l..

Zdroj: R.M. Minčaev, Kaukaz bronzového veku, 1975

Na jar v roku 1987 na juhu Čeljabinskej oblasti bolo objavené starodávne mesto Arkaim. Ďalšie výskumy vykonané archeológmi G.B. Zdanovičem a N.B. Vinogradovom priviedli k objaveniu celej krajiny miest, kde žili ľudia s rozvinutými znalosťami metalurgie, poľnohospodárstva, stavebníctva, architektúry a s kozmologickými vedomosťami. Vykopávky v Arkaime sa vedú priebežne doteraz. Datovanie starobylých miest Arkaimu je stanovené na viac ako 5000 rokov.


Nálezy archeológov v oblasti Permu na Urale potvrdzujú existenciu rozvinutého obchodného centra už 300 rokov pred naším letopočtom. Okrem toho, v oblasti južného Uralu, okolo dediny Čandar, v roku 1999 profesor Čuvyrov so svojou skupinou objavil kamennú platňu, na ktorej bola nanesená reliéfna mapa západo-sibírskeho regiónu. Vrchná vrstva na kamennej platni bola vyrobená z neznámeho vysoko kvalitného materiálu doteraz neznámymi technológiami. V súčasnosti zatiaľ podobnú mapu nie je možné vyrobiť. Celá mapa mala plochu niekoľko futbalových ihrísk. Okrem prirodzeného reliéfu krajiny je na nej systém kanálov celkovej dĺžky 12 000 km, šírky 300 až 500 m. Na kamennej platni sa nachádzajú znaky runového písma.

11V rokoch 1991 až 1993 zlatokopovia na rieke Narada na východe Uralu našli veľa záhadných špirálovitých kovových predmetov. Veľkosť týchto špirálok sa pohybuje od troch centimetrov až do neuveriteľných 0,003 milimetra. K dnešnému dňu sa na rôznych miestach v blízkosti riek Narada, Kožim a Balbanju a tiež v potokoch Vetvistyj a Lapčevož našli tisíce týchto záhadných predmetov, väčšinou v hĺbke od dvoch do dvanástich metrov. Sú vyhotovené z rôznych materiálov, tie väčšie z medi a tie najmenšie z wolfrámu (bod tavenia 3410 °C) a molybdénu (2650 °C).

Výskumom týchto predmetov bola poverená Ruská akadémia vied v Syktyvkare (hlavné mesto bývalej republiky Koma v SSSR), ďalej AV v Moskve, Petrohrade a výskum sa robil aj v Helsinkách vo Fínsku. Presné merania týchto mikroskopických predmetov ukázali, že proporcie špirál sú vyhotovené podľa zlatého rezu. Všetky výskumy dávajú nálezom vek od 20 000 do 318 000 rokov. Pokiaľ by sme zobrali len vek 20 000 rokov do úvahy, nastáva otázka, aká civilizácia bola schopná pred 20 000 rokmi vyrobiť nanotechnológiu, ktorú nie je možné ešte vyrobiť súčasnými metódami?

To je len niekoľko zo stoviek nálezov na slovanských územiach. G. Sidorov a jeho skupina nadšencov profesionálov organizuje expedície každý rok po území Sibíri a Kaukazu. G. Sidorov hovorí, že na území Sibíri sú stovky pozostatkov veľkých miest a osídlení, „sú oblasti, kde natrafíme na veľké pozostatky rozvinutých miest aj každých niekoľko kilometrov. Artefakty sa veľakrát povaľujú len tak na povrchu a sú pritom tisícročia staré.“ Kompetentné úrady asi vedia prečo zakazujú aj oficiálnym archeológom robiť vykopávky voľne na východ od Uralu.

<< späť na blog <<

Čo je lepšie? Systema alebo Krav Maga?

Pridané: 02.07.2015, Autor: Val Riazanov

Dostávam mnoho otázok o Krav Mage a jej podobnostiach s ruskými bojovými umeniami, hlavne so Systemou. Vy, ktorí ste čítali moje články, viete, že kladiem väčší dôraz na ľudí v pozadí ako na samotné umenie.


Vráťme sa späť k podstate – obe umenia boli vytvorené pre reálne pouličné situácie, a nie pre súťaže. Majú vojenský základ a už tento fakt ich odlišuje od mnohých iných bojových umení.
Vojenské bojové umenia majú jednu veľmi špecifickú črtu, a tou je snaha veľmi rýchlo odstrániť nepriateľa, čo však samozrejme znamená zabiť ho. Krav Maga bola vytvorená izraelskou armádou a napodiv má slovanský pôvod.

Jej techniky pochádzajú z bojových umení, zápasenia a boxu. Kladie dôraz na priamu obranu za účelom rýchlo premôcť protivníka a na simultánnu obranu a protiútok.

Podobnosť medzi obomi umeniami je v ich aplikácii ako vojenského bojového umenia a v dôraze na efektivitu, nie na súťaženie.

Ak pozeráte videá oboch bojových umení, v Krav Mage je oveľa viac agresivity a priamych pohybov, vďaka čomu môžete urobiť prácu rýchlo. Predpokladom však je, že dokážete udržať úroveň agresie. Aby to fungovalo, potrebujete dobrú kondíciu a tréning.

Neznamená to, že nemôžete dosiahnuť rovnaký výsledok bez vysokej úrovne kondície. Záleží však na tom, ako rýchlo to viete spraviť a aké účinné a prudké sú vaše techniky.

Keď si pozriete Systemu, uvidíte takmer úplne opačný prístup, keď sa študenti učia počas konfrontácie uvoľniť a zostať pokojní. Je až neuveriteľne, že sa to dá dosiahnuť v situácii plnej adrenalínu.

Veľký dôraz sa kladie na to, aby sa študenti naučili pevné základy, ako je správne dýchanie, správny pohyb, spôsob útoku a protiútoku. Je tu množstvo grapplingových cvičení a obrana proti zbrani sa učí od prvého dňa.

Tiež je tu práca s „pomalým pohybom“, kde sa študent presne učí, ako reagovať na daný útok a zároveň sa učí vlastné reakcie. „Pomalosť“ dovoľuje študentom vpísať pohyb do mozgu, takže nakoniec sa odpoveď stáva inštinktívnou. S narastajúcou sebadôverou sa zvyšuje rýchlosť útoku, aby sa prispôsobil realite, a ak sa študent učil a trénoval správne, rýchlo sa adaptuje.

Teraz ku klasickej otázke – čo je lepšie?

Nechcem tu byť vyhýbavý, len sa držím svojich názorov. Každé umenie, ktoré ponúka efektivitu pouličného boja, je dobrou voľbou, a je na študentovi, aby tvrdo pracoval a cvičil, takže opäť sa dostávame k osobe, ktorá stojí v pozadí, a nie k umeniu samotnému.

Skutočne záleží na tom, čo vám vyhovuje, a možno vám vyhovujú oboje. Najlepší spôsob, ako to zistiť, je ísť a vyskúšať niekoľko tréningov každého z nich, na základe čoho uvidíte, čo vám viac vyhovuje. Môže to tiež znamenať vyskúšať viac inštruktorov, keďže každý inštruktor je iný.
Toto je skutočne najlepšia odpoveď, akú môžem ponúknuť.

Odkaz na pôvodný článok: http://valriazanov.com/which-is-better-systema-or-krav-maga/

<< späť na blog <<

Nakop zadok, ako ruský špión

Pridané: 19.02.2015, Autor: Martin Wheeler

V rukách mám nôž a chystám sa využiť príležitosť. Urobím prudký výpad dopredu, rýchlo a sebaisto. Ale Martin Wheeler sa rýchlo uhne do strany, kontrolujúc moje zápästie ľavou rukou, vykrúti mi rameno, aby ma vyviedol z rovnováhy a schmatne ma pod krk druhou rukou. Po tom čo mi vzal nôž, je teraz na rade on, aby zabil. Našťastie pre mňa, čepeľ je len falošná. Wheeler niekedy trénuje s reálnymi nožmi.


„Ak ste napnutí a bojíte sa, prebodnú vás“, hovorí svojím študentom – rozmanitej skupine bývalých policajtov a údržbárov, vo svojej škole bojových umení v Beverly Hills, v Kalifornii. „Takže musíte byť úplne uvoľnení“, vysvetľuje s takým pokojom, že je to takmer ako šepot.

Existuje nový spôsob, ako niekomu nakopať zadok, a môžete za to poďakovať Rusom. Volá sa Systema (ruský výraz pre „systém“) a využíva veľmi „Zen-ovský“, ale efektívny prístup, s množstvom vnútorného dýchania a spontánnosti. Pretože, priznajme si, dnešný svet je nepredvídateľný. Exportovaná z ruských špeciálnych vojenských jednotiek do škôl bojových umení po celom svete, stala sa Systema favoritom medzi Zelenými Baretmi, Navy SEALs a ďalšími americkými špeciálnymi vojenskými jednotkami a to nespomínam bežných ľudí. Od Bagdadu po Burbank (mesto v Kalifornii, neďaleko Los Angeles, pozn. prekl.) viac ako 250 škôl trénuje obyčajných smrteľníkov, ako sme my, stvoria pri tom viac ako 100 000 nádejných bojovníkov, dva krát toľko ako pred piatimi rokmi.

Je to veľmi pôsobivé, keď uvážime, že pre mnohých je Systema viac hranie na Broadway-i ako boj. Keď ho zasiahne úder, Wheeler reaguje ako medúza, dovoľujúc sile hýbať ním akýmkoľvek smerom. Jeho údery, kopy a dezorientujúce postrčenia sa privalia spolu.

„Podľa mňa je to fungujúca mágia.“
Dan Inosanto, legenda bojových umení a bývalý žiak Bruce Lee-ho

Ľahkosť prostredníctvom kontrolovaného dýchania je jadrom tohto bojového umenia, hovorí Vladimir Vasiliev, ktorý je jeden zo zakladateľov modernej Systemy, a tiež zakladateľom prvej medzinárodnej školy Systemy v Toronte. „Eliminovaním strachu vo vašom tele môžete eliminovať nie len zranenie, ale aj agresiu,“ hovorí Vasiliev, prostredníctvom svojej manželky Valerie, ktorá je zároveň aj jeho tlmočníčkou.

Zástancovia tradičných bojových umení hovoria, že táto zvláštna disciplína by neobstála v reálnom boji, pretože kladie dôraz na bojovanie humánnym spôsobom. Tiež nepomáha, že tí, ktorí praktizujú Systemu nesúťažia v turnajoch Ultimate Fighting, čo je hlavná udalosť pre bojovníkov MMA dokázať si svoje schopnosti. Ale ďalší hovoria, koho vlastne zaujíma klietka, alebo ring, keď ulica je to, na čom záleží najviac? Len počúvajte čo hovorí Dan Inosant, nik iný, než jeden z popredných žiakov Bruce Leeho a legendu bojových umení: „Podľa mňa je to fungujúca mágia.“

Niektorí hovoria, že by to mohlo fungovať aj u polície. Koniec koncov, po Fergusone (mesto v Missouri, USA, ktoré sa v roku 2014 dostalo do povedomia vďaka masovým protestom, po tom, čo policajt zastrelil afro-američana, pozn. prekl.) chce mnoho policajtov zvládať agresiu bez použitia smrtiacej sily alebo zbytočného upútavania pozornosti - čo je základnou doktrínou Systemy. Do kurzu sa zapíše aj Nate Morrison, veterán, ktorý 20 rokov pôsobil v špeciálnych silách a ako inštruktor pre políciu a armádu pracoval s policajnými jednotkami v Colorade, Arizone a iných štátoch, a očakáva viac. Hovorí, že čisto z hľadiska vzťahu s verejnosťou, by to pre políciu mohlo urobiť zázraky.

Rozšírenie Systemy medzi širokú verejnosť nebolo to, čo Vasiliev zamýšľal, keď počas Vianoc roku 1991 s priateľmi navštívil Toronto. Ani sa neplánoval zaľúbiť, kým nestretol Valeriu a nepresťahoval sa do Kanady, prinesúc so sebou trocha toho, čo sa naučil v armáde. Priatelia sa čoskoro dožadovali, aby otvoril permanentnú školu, kde by sa mohli učiť Systemu.

Systema bola pôvodne vyvinutá pred desiatimi storočiami ruskými bojovníkmi, pri obrane ich krajiny. Komunisti takmer zlikvidovali starobylé cvičenie, ale to pretrvalo medzi hŕstkou vojakov žijúcich blízko Moskvy, vrátane učiteľa Michaela Ryabka a jeho najlepšieho žiaka Vasilieva.

„Chcete vedieť, aké je to keď vás skutočne udrú?“

Napriek jej vojnou upevneným koreňom, cvičiť Systemu vyzerá ako cvičiť tai chi, alebo meditovať. Wheelerova akadémia, kde študenti platia $200 mesačne za dvanásť tréningov, vyzerá skôr ako svätyňa; zastrčená nenápadne mimo hlučných ulíc v L.A., s usporiadanými bielymi a sivými stenami, podlahou vyloženou matnými žinenkami. Počas dvojhodinového tréningu, namiesto hluku rockovej hudby alebo hip-hopu, je tam takmer znepokojujúce ticho, prerušované len zvukmi hlbokého, výrazného dýchania a Wheelerových inštrukcií.

Nedovoľte, aby vás jeho jemné správanie oklamalo. Dlhoročný vyhadzovač a držiteľ čierneho opasku štvrtého stupňa v Kenpo karate, americkom bojovom umení, Wheeler rád utrúsi poznámky, ako je táto: „Chcete vedieť, aké je to keď vás skutočne udrú?“

„Iste“, odpovedám váhavo, zazrúc na svojho kameramana. Demonštruje tri typy úderov. Prvý zasiahne len povrch, vyvedie ma z rovnováhy; ďalší smeruje na sval, okamžite ho pri tom ochromí. A potom posledný, nazývaný „úder na orgán“. Zdanlivo nevinný úder od Wheelera, stojaceho len niekoľko palcov odo mňa, ma šokuje – a napriek jeho rade, zatváram oči v agónii. Mám pocit, ako keby som prehltol bowlingovú guľu.

Zaujímavosťou je, že zakladatelia Systemy boli neochotní agresívne sa propagovať, alebo si zaregistrovať obchodnú značku, idúc svojou vlastnou cestou, byť mimo reflektorov. Ale Wheeler verí, že toto pravidlo sa čoskoro zmení. Katalyzátor? Trefný film, ktorý predstaví Systemu na centrálnom javisku, podobne ako Bruce Leeho filmy predstavili kung-fu. Čo sedí, pretože Wheeler si privyrába písaním scenárov a ako choreograf bojových scén. Momentálne pracuje na filme The Double. A áno, tento Hollywoodčan už pracuje na scenári.

Odkaz na pôvodný článok: http://www.ozy.com/fast-f%E2%80%A6/kick-ass-like-a-russian-spy/38265

<< späť na blog <<

História Slovanov - 2. diel - Samova ríša a Veľká Morava

Pridané: 28.01.2015, Autor: Peter Bednář

O západných Slovanoch sa od 7. storočia začínajú objavovať písomné zmienky predovšetkým z franských zdrojov, ktoré ich uvádzajú ako ľud oddávna žijúci na svojom území. Kedže Slovania susedili s Franskou ríšou, už len to viedlo nutne k rozporom. Avšak aj v čase pokoja sa o nich ríša snažila byť informovaná a tieto informácie sa dostávali do kroník a písomných správ.

Podľa týchto zdrojov boli Slovania na počiatku 7. storočia podrobení krutej nadvláde Avarov, proti ktorým povstali. V tej dobe (niekedy v rokoch 623 - 624) prišiel do krajiny franský kupec Samo so svojim sprievodom, pravdepodobne kvôli predaju zbraní. Pripojil sa k Slovanom a kedže prejavil mimoriadnu statočnosť, zvolili si ho za svojho vladára. Ako panovník, vodca a bojovník sa osvedčil a prispel k ich definitívnemu víťazstvu. Vládol potom 35 rokov, mal 12 slovanských žien a s nimi 22 synov a 15 dcér.



Obchodné styky s franskou ríšou pokračovali aj po víťazstve nad Avarmi, až kým Slovania patriaci k Samovej ríši neprepadli franských kupcov, ktorých zabili a olúpili. Franský kráľ Dagobert vyslal k Samovi zvláštneho posla, ktorý sa však v jednaní neosvedčil a vypukla vojna. Dagobert vyslal najmenej 3 vojská, pričom jednému z nich dokonca sám velil. Spočiatku sa mu darilo ale nakoniec bol pri hradisku Vogatisburk porazený. Slovania potom dlho podnikali výpady do Durynska, než sa ich podarilo zastaviť.

O neskorších osudoch Samovej ríše nie sú ďalšie správy a pravdepodobne sa po jeho smrti rozpadla.

Po páde avarskej ríše (koniec 8. a začiatok 9. storočia), ovládla franská ríša Karla Veľkého Panóniu a činila si nároky aj na susedné slovanské územia, medzi iným aj oblasť Moravy a Západného Slovenska. Morava bola pravdepodobne už v tej dobe jednotným štátnym útvarom a aj keď sa franské nároky do istej miery podarilo presadiť, zachovala si suverenitu. V priebehu nasledujúcich sto rokov využívali moravské kniežatá franskú pomoc a "zvrchovanosť" v bojoch medzi sebou a k osobnému prospechu, avšak zároveň s ríšou uspešne bojovali.

Najstarším panovníkom spomínaným v historických prameňoch bol Mojmír, ktory vládol okolo roku 830. V tej dobe v susednom Nitrianskom kniežactve vládol knieža Pribina. Mojmírovi sa podarilo zaistiť si nad ním prevahu a medzi rokmi 833 - 836 pripojil Nitru k Morave. Pribinu vyhnal a ten sa uchýlil pod ochranu bavorského vojvodu Radbora. Neskôr dostal od kráľa Ľudovít Nemca, potomka Karla Veľkého, ako léno územie v dolnej Panónii pri Balatone. Okrem toho je o vláde Mojmíra známe len veľmi málo. Dôležitá je len správa Bavorského geografa, ktorý udáva v opise území severne od Dunaja, že Slovania mali na území dnešného Slovenska 30, dnešnej Moravy 11, v Čechách 15 a v Bulharsku 5 hradov.

V roku 843 sa Ľudovít Nemec stal kráľom novozaloženej Východofranskej ríše a začal sa miešať do záležitostí svojich východných susedov. V roku 846 dosadil násilím za vládcu Veľkej Moravy Mojmírovho synovca Rastislava, cez ktorého sa snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku.

Rastislav napriek očakávaniam nezostal závislým a pokorným panovníkom, ale okolo roku 850 sa mu podarilo zbaviť Ľudovítovho vplyvu, podporoval jeho odporcov vo východofranskej politike a vyhnal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Ľudovít nakoniec roku 855 na Veľkú Moravu vojensky zaútočil, bol však pri Devíne porazený. Výpravy proti Rastislavovi sa opakovali až do roku 870, ale vcelku neúspešne.

Rastislav bol výborným politikom, dokázal vo svoj prospech využívať vnútorných konfliktov vo Franskej ríši, podporoval Ľudovítovho syna Karolmana, grófa Východnej Marky, v sporoch s otcom. Okolo roku 861 v bojoch medzi Karolmanom podporovaným Rastislavom a Ľudovítom Nemcom podporovaným Pribinom, prišiel Pribina o život.

Aby definitívne skoncoval s východofranským vplyvom na Veľkej Morave, obrátil sa Rastislav na pápeža v Ríme s prosbou o učitelov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov. Kedže pápež na prosbu nereagoval, navrhli mu byzantskí kňazi, ktorí už boli na Veľkej Moravé dávno činní, aby sa jednoducho obrátil na byzantského cisára Michala III. Ten mu roku 863 poslal Konštantína (Cyrila) a Metoda, ktorých misia podstatne ovplyvnila dalšie dejiny Slovanov a rozvoj ich kultúry.

Rastislav dal okolo roku 860 Nitrianske kniežactvo do léna svojmu synovcovi Svätoplukovi. Došlo tak fakticky k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Obaja potom v rokoch 868 a 869 museli odraziť ďalšie franské útoky. Svätopluk sa však chcel stať vládcom celej Veľkej Moravy, preto sa spojil v roku 870 s Karolmanom a uznal východofranskú zvrchovanosť nad Nitrianskym kniežactvom. Rastislav chcel tomuto spojenectvu zabrániť a pokúsil sa Svätopluka zajať alebo zabiť. Ten bol ale včas varovaný a podarilo sa mu uniknúť. Pri jeho prenasledovaní naopak padol do zajatia Rastislav. Svätopluk ho odovzdal frankom, ktorí ho oslepili a uväznili.

Karolman následne poslal na západnú Veľkú Moravu svojich ľudí grófov Viliama a Engelšalka ako regentov. Svätopluk túto východofranskú okupaciu odmietal uznať, za čo bol Karolmanom obvinený zo zrady a spolu s Metodom v roku 871 uväznený. Na Veľkej Morave však proti regentom vypuklo povstanie, na ktorého čelo sa postavil kňaz Slavomír (jediný člen rodiny Mojmírovcov na slobode). Karolman bol nútený dohodnúť sa s uväzneným Svätoplukom, že mu pomôže povstanie potlačiť. Svätopluk bol prepustený na slobodu a pritiahol s vojskom na Veľkú Moravu. Tajne sa však spojil so Slavomírom a spolu franské vojská porazili. Boje trvali ešte niekoľko rokov, až kým v roku 874 nebol uzavretý s Ľudovítom Nemcom Forchheimský mier, kde Svätopluk z diplomatických dôvodov sľúbil formálne opäť vernosť kráľovi a zaistil si tak čas potrebný ku konsolidácii a rozmachu svojej ríše.

Za vlády Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozmach. V 70. rokoch zreorganizoval Svätopluk veľkomoravskú spoločnosť ako aj vojsko. Jeho model neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko a práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo cely stredovek. V roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy a pápež vyhlásil Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čím sa stala rovnocennou Východofranskej ríši. Asi o rok neskôr bol v Nitre založený prvý kláštor na území dnešného Slovenska.

Svätopluk potom začal k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia. Najskôr to boli v roku 881 územia vo východnom Maďarsku, ktoré dobil od Bulharov. V roku 882 vstúpil ako spojenec Karola III do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka, ktorí utiekli k svojmu spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu. Ten presvedčil Bulharsko, aby sa pokúsilo získať späť územia v Maďarsku. Svätopluk však Bulharov porazil a naviac pripojil k Veľkej Morave aj územia Arnulfa v Panónii, čo mu bolo potvrdené v roku 884 aj Karolom III. na vrchu Chuomberg pri Viedenskom lese. Zároveň tam bol znovu vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou. V roku 888 po smrti Bořivoja I. sa stal Svätopluk aj panovníkom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov, čo mu v roku 890 Arnulf uznal. Nato Svätopluk pripojil k Veľkej Morave aj územie Lužíc. Už v roku 892 však znovu vypukol veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Moravanom bavorské, franské, švábske a dokonca aj najaté staromaďarské vojská. Ani táto sila však nestačila a Veľká Morava všetky vojská porazila.

Svätopluk zomrel roku v 894 a jeho smrťou sa skončilo aj vrcholné obdobie ríše. Jeho syn Mojmír II. sa stal novým panovníkom a druhý syn Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo. Podľa niektorých zdrojov mal Svätopluk aj tretieho syna Predslava, ktorý dostal do léna oblasť Bratislavy, čo dalo Bratislave aj jej bývale nemecké meno (Brezalauspurc, neskôr Pressburg, čiže vlastne Predslavburg = Predslavov hrad). Hoci Svätopluk svojich synov ešte na smrteľnej posteli vyzýval aby pokračovali v bojoch s Nemcami, už o rok vypukol medzi bratmi spor, ktorý oslabil celú Veľkú Moravu.

Veľká Morava postupne strácala predtým pripojené územia. V roku 894 sa Mojmír II. vzdal po nájazdoch staromaďarov Panónie v prospech Arnulfa Korutánskeho, v roku 895 sa odtrhli Čechy. V roku 896 dobili starí Maďari veľkomoravské územia Potisia a následne sa usadili v Panónii severne od Balatonu.

Po smrti arcibiskupa Metoda sa Veľká Morava opäť dostala pod klerický vplyv Bavorska, preto sa v roku 898 obratil Mojmír II. s prosbou na pápeža, aby znovu posilnil cirkevnú nezávislosť Moravy. Rozhorčení Bavori, ktorí podporovali Svätopluka II., ako reakciu na túto žiadosť Veľkú Moravu vyplienili. Po ich odchode Mojmír II. obkľúčil Svätopluka II. v jeho hrade, Bavori sa však vrátili, oslobodili ho a zobrali so sebou do Bavorska. V roku 899 pápež predsa len prosbe vyhovel a poslal na Veľkú Moravu svojich vyslancov, ktorí vysvätili štyroch miestnych biskupov a arcibiskupa.

Po roku 900 uzavrela Veľká Morava mierovú zmluvu s Východofranskou ríšou proti spoločnemu nepriateľovi - Maďarom. V roku 902 prvý krát zaútočili Maďari na centrálne územie Moravy, boli však porazení. V roku 904 ich zas zastavili Bavori západne od Viedenského lesa. V rokou 906 porazila Veľká Morava Maďarov vo viacerých bitkách, pri ktorých však padli Mojmír II. aj Svätopluk II., ktorý sa v roku 901 vrátil z Bavorska. V roku 907 sa odohrali pri Bratislave rozhodujúce tri bitky (tzv. bavorsko-maďarská vojna), kde Bavori utrpeli totálnu porážku. Veľká Morava bojovala pravdepodobne na strane bavorského vojska, a kedže neskôr sa už v historických prameňoch spomína len sporadicky, považuje sa tento dátum za koniec jej centrálnej moci.

Pripravujeme pre vás ďalšie pokračovania článkov o histórii Slovanov. Nasledujúce témy: Kyjevská Rus, O náboženstve, O sviatkoch, atď.

<< späť na blog <<

Novorusko – nepokojné územie slobody

Pridané: 06.11.2014, Autor: David Sulik, Zem a Vek

Vynikajúco zhrnutá história kozáctva, slovanov na uzemí dnešnej Ukrajiny a Ruska

Novorusko – nepokojné územie slobody - 1.časť
Novorusko – nepokojné územie slobody - 2.časť
Novorusko – nepokojné územie slobody - 3.časť

<< späť na blog <<

História Slovanov - 1. diel - Pôvod Slovanov

Pridané: 22.10.2014, Autor: Peter Bednář

O pôvode Slovanov neexistujú jednoznačné a spoľahlivé informácie. Jazykovedci, entológovia a archeológovia dochádzajú pri skúmaní dôkazov často k rozličným výsledkom. Z historického hľadiska možno o Slovanoch hovoriť s istotou až približne od roku 500 n.l. Ohľadom starších období existuje niekoľko teórií, z ktorých najrozšírenejšie sú:

• Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z pravlasti, ktorá sa podľa archeologických nálezov mala nachádzať severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom. Táto teória sa opiera hlavne o zistenia, že vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy stromov buk, smrekovec a tis prevzaté z iných jazykov, preto pôvodá pravlasť nemohla tieto stromy obsahovať, ako aj o zistenia, že územia s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (južná Ukrajina) a Volyň. Slovania vraj túto pravlasť opustili v dôsledku klimatických zmien v 2. a 3. storočí v troch hlavných prúdoch: západní Slovania osídlili územia dnešného Poľska, Čiech a Slovenska, južní Slovania osídlili Balkán a východní Slovania územia Ukrajiny, Bieloruska a Ruska.
• Autochónna teória hovorí o Slovanoch ako o pôvodných obyvateľoch území Európy, kde sídlia aj dnes. Táto teória sa opriera o archeologické pramene, analýzy slovanskej mytológie, jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov.

3. - 4. storočie

5. - 6. storočie

Čo sa týka písomných zmienok, v dokumentoch sú slovanské kmene označované rôznymi názvami - Sloveni, Anti, Venedi. Hoci boli slovanské kmene veľmi početné a zaujímali rozsiahle územia, spočiatku však nijak neohrozovali Rím a jeho provincie, ani Germánov. Rimania v 1. a 2. storočí síce poznali akýchsi Venedov, avšak v podstate o nich nemali nijaké podrobnejšie informácie.

Germáni v 4. storočí píšu o Slovanoch, že hoci sú počtom silní, pohŕdajú zbraňami, preto je ich snaha o odpor márna. V 6. storočí to však už neplatí a slovanské kmene začali napádať a pustošiť územia za Dunajom a odvádzať ľudí do otroctva. Zajatci však boli na tom na vtedajšiu dobu dobre. Slovania neboli hospodársky závislí na otrokoch. Zajatci teda zostávali v otroctve len určitý čas, potom dostali na výber, čí sa chcú vrátiť späť za primeranú náhradu, alebo ostať žiť so Slovanmi ako slobodní ľudia.

Slovania útočili predovšetkým na balkánske provincie Byzancie, Tráciu a Ilýriu a postupne tieto územia dobýjali a usadzovali sa tam. Postup Slovanov na západe a východe vtedajší "kultúrny svet" veľmi neovplyvňoval, preto o ňom nie je až toľko informácii. Slovania však postupne a väčšinou nie príliš násilne kolonizovali obrovskú oblasť od Volgy až po Severné more, ovládli východnú časť dnešného Nemecka, usadili sa v Lužici, Meklenburgu a prenikli až k Hamburgu. Južnejšie sa usídlili na území Rakúska a Bavorska.

V písomných prameňoch je dôkladne zachytená ich sila, krutosť a neústupnosť. Kultúrny svet zachraňovala len skutočnosť, že Slovania neboli jednotní, navzájom sa nepodporovali a často dokonca proti sebe bojovali. Slovanské kmene sa často nechávali najímať Rímom, Byzanciou alebo Germánmi na vojnové ťaženia. Často sa v prípade konfliktu rýchlo snažila jedna strana zabezpečiť podporu Slovanov, len aby proti nim neskôr nemuseli bojovať.

Vojnové umenie Slovanov a spôsoby ich boja popisujú rôzne byzantske a rímske pramene. Slovania vynikali umením zakrádať sa skrývať. Často sa snažili nepriateľa prekvapiť neočakávanými prepadmi v húštinách a úžlabinách. Preto mali Rímske a Byzanské vojská silné odporúčania, aby výpravy proti Slovanom viedli radšej v zime, kedy lesy neposkytujú taký dobrý úkyt. Ani takto však útoky na Slovanské územia neboli veľmi úspešné, pretože tí nemali veľké mestá, ale žili v dedinách, ktoré udržiavali vzájomný kontakt. Keď bola niektorá z dedín prepadnutá, obyvatelia utekali do lesov a varovali okolie. Pri vhodnej príležitosti sa vrátili s posilou a prepadali útočníkov celou cestou naspäť. Zničenie jednej dediny neprinieslo nikdy veľmi veľkú korisť a zvyčajne tak prišlo byzantké vojsko draho.

Slovania mali ako hlavné zbrane dva oštepy a drevené luky a šípy, často napustené jedom, občas používali štíty. Nebojovali v šíkoch alebo oddieloch a nemali radi holé a otvorené miesta, uprednostňovali boj v lesoch, ľahko prechádzali rieky a znášali pobyt na vode. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom.

Neskôr, po trvalom zabraní nových území a s rozvojom spoločenskej diferenciácie, sa Slovanské vojnové umenie trochu zmenilo. Kniežatá a poprední bojovníci bojovali mečmi a ťažkými kopijami, nosievali krúžkové brnenia alebo kožené pošité kovovými šupinami a na hlavách prilby. Zbroj a zbrane sa spočiatku dovážali, prevážne zo západu z Franskej ríše. Neskôr Slovania zbrane aj sami vyrábali a obchodovali s nimi, napr. východní Slovania s mečmi.

Vyvíjala sa aj taktika boja. Hoci Slovania mali jazdu od prvopočiatkov, ich výstroj a organizácia sa zdokonaľovala, či už pod vplyvom kočovníkov, alebo preberaním niektorých prvkov zo západu - napr. od 7. - 8. storočia nosili jazdci strmene, kone mali uzdy s kovovým udidlom. Na počiatku 10. storočia sa zmenil aj štít pre jazdca - bol veľký, madľovitého tvaru, aby zakryl telo aj nohy.

Z hľadiska obrany je pre Slovanov typické budovanie hradišť. Z počiatku v 6. a 7. storočí využívali skôr prirodzene chránený terén alebo zbytky opevnení zo starších dôb, aj keď občas stavali drevené palisády alebo iné ľahké opevnenia. Avšak už koncom 7. a v 8. storočí a hlavne na prelome 8.- 9. storočia stáli všade pevné hrady s hradbami z dreva a hliny a s priekopami. Tieto opevnenia bývali nedobytné a útočníci sa často museli uspokojiť len pustošením okolitej krajiny.

Pripravujeme pre vás ďalšie pokračovania článkov o histórii Slovanov. Nasledujúce témy: Veľká Morava, Kyjevská Rus, O náboženstve, O sviatkoch, atď.

<< späť na blog <<

Nebojácny

Pridané: 11.10.2014, Autor: Konstantin Komarov

Dnes je život plný strachu. Bojíme sa všetkého. Zapnite si TV a ste obklopení horormi. Sadnite si za internet a máte kopu nových nočných môr. Navštívte vašu banku alebo obchod a každého počujete hovoriť o tom istom: finančná kríza, vzrastajúca kriminalita, inflácia, dane, sociálna nestabilita, prudko rastúce ceny, vysoká nezamestnanosť atď. Aj najoptimistickejší človek by ťažko zostal nedotknutý týmito semienkami nepokoja a obáv, ktoré môžu jedine pokaziť náladu a vytvoriť negatívne myšlienky.

Nuž, nebolo tomu tak vždy! Len pred storočím nebolo ničím nezvyčajným pre muža vytýčiť si hranice pozemku a začať budovať nový život bez výhody pripojenia vodovodu alebo elektriny, bez mobilného telefónu alebo počítača a bez služieb ako sú polícia, alebo záchranári. Prečo nebol viac vystrašený? Čo zásadné sa zmenilo?

Stali sme sa ľuďmi paralyzovanými strachom. Už si viac neveríme, nemáme dostatok sebadôvery. Propagovať strach sa stalo veľkým (a lukratívnym) biznisom. Môžete si „kúpiť“ liek na takmer akýkoľvek strach. Bojíš sa smrti, choroby alebo straty majetku? Poisti sa! Bojíš sa straty spoločenského statusu? Kúp si luxusné auto! Bojíš sa zubného kazu? Kúp si túto zubnú pastu! Tento zoznam je nekonečný.

Máme na výber buď akceptovať život plný strachu, alebo sa zastaviť, obzrieť sa okolo seba a vedome sa rozhodnúť nájsť inú cestu. Môžeme sa naučiť byť nebojácny a sebaistý nie len navonok, ale naozaj nájsť a udržať si skutočný stav pokoja, hoci čelíme mnohým tlakom.

Strach robí človeka nestabilným, napätým a krehkým. Strach je supresívny. Musíme sa učiť nebáť sa. Kľúčovým princípom SYSTEMY je postupné oslobodenie sa od ľudských strachov – ako veľkých, tak i malých. SYSTEMA poskytuje základy pre túto slobodu... cestu žiť bezstarostne, dýchať naplno bez obavy o niečo alebo niekoho, byť mužom!

Ak sa nesnažíme cieľavedomo čeliť našim obavám, ak ich nedostaneme na povrch z hĺbky nášho bytia a nepracujeme s nimi, potom limitujeme náš pokrok v tréningu a v živote. Systema seminár 18.-19. októbra v Púchove je našou šancou zastaviť a pozrieť sa na náš život. Je to príležitosť naučiť sa byť pokojnejším a silnejším, spolu s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi v najproduktívnejšom prostredí. Skutočná šanca stať sa nebojácnym.

Odkaz na pôvodný článok: http://www.russianmartialart.com/article_info.php?articles_id=67#.VC3w2RbLoT8

<< späť na blog <<

O strachu a odvahe

Pridané: 03.10.2014, Autor: Konstantin Komarov

Nedávno sme začali rozprávať o strachu a odvahe. Prinútilo ma to premýšľať o vlastnom detstve: od nepamäti som sa vždy snažil byť odvážny.

Aby som prekonal strach z tmy, plazil som sa do tmavých pivníc, alebo som chodil v noci do lesa. Zdolať strach z výšok pre mňa znamenalo skákať zo striech, alebo šípky do vody z útesov. Napriek tomu, že som sa obával boja, bil som sa so silnejšími, alebo som zašiel na boxerský tréning. A takto by som mohol pokračovať ďalej.

Z nejakého dôvodu som už ako dieťa inštinktívne tušil, že ak človek podľahne strachu, ten nakoniec vyrastie na obrovské monštrum, ktorého sa nebude možné zbaviť. Tiež som vedel, že pred strachom sa nedá ukryť. Problém je v tom, že strach žije vo vnútri, takže sa nemôžete schovať pod perinu alebo v bezpečí domova. Takže pre mňa existovala len jediná cesta ako to zvládnuť: stretnúť sa so strachom naplno, čeliť desivým situáciam a prekonať sa. Vždy to bolo ťažké, ale vždy to fungovalo. Pri druhom pokuse to už nebolo také náročné prekonať strach a do tretice to šlo celkom hladko.

Teraz viem, že mnoho kľúčových, ďalekosiahlých rozhodnutí vo svojom živote som urobil podvedome, vďaka túžbe po odvahe. V mladosti máme tendenciu robiť dôležité rozhodnutia bez veľkého premýšľania. Počas vojny sa to bolo trocha iné. Nemyslím teraz cvičné misie, ale zvládanie náročných a nebezpečných situácii počas reálneho boja. Bolo pochopiteľné, že dôstojník nikdy nemohol ukázať svoj strach, pretože vojaci ho vždy pozorovali a nasledovali podľa pravidla: „Rob ako robím ja!“, ktoré sa týkalo ako vojny, tak života všeobecne. Teda všetci sme boli tak trocha nebojácni. Niekedy to hraničilo až s ľahkomyseľnosťou. Táto nebojácnosť bola to založená na niekoľkých veľmi špecifických veciach:

• neotrasiteľná viera v našich kamarátov
• dôvera v nás samých
• dôvera v naše zbrane

Normálne, bežné obavy akosi ustúpili do pozadia. Z nejakého dôvodu sme nikdy nepremýšľali nad smrťou. Každý bol pripravený na možné zranenia a bolesť. Avšak nové a predtým nepoznané obavy vyšli na povrch. Až doteraz som ich nevedel vyjadriť slovami, vtedy som ich držal hlboko vo vnútri, niekedy sa prejavili a ovplyvnili moje rozhodovanie. Najviac sme sa báli, že sklameme našich kamarátov: neurobíme niečo včas, budeme zaostávať alebo sa stratíme v bojovej zóne. Na druhom mieste bol strach z bezmocnosti: byť neozbrojený, zajatý, alebo stratiť kontrolu nad situáciou. To všetko neboli len moje osobné obavy, pociťovali sme ich všetci.

Raz sme počas oddychu na základni v Južnom Osetsku dostali skomolenú rádiovu správu od nášho konvoja. Operátor zachytil len tieto slová: „...sme v pasci v meste...“, potom sa vysielanie skončilo. O 10 sekúnd neskôr už bola jednotka rýchleho nasadenia na ceste ku konvoju a všetci ostatní sme hneď prestali jesť, naskočili do vozidiel a nervózne čakali povel vyraziť. Vtedy som videl strach na tvári každého. Nie, nebol to strach z boja, pretože každý túžil už bojovať. Nebáli sme sa toho, čo sa môže stať nám. Bol to strach z toho, čo sa mohlo stať našim kamarátom: čo ak ich nenájdeme? Čo ak prídeme neskoro? Našťastie, vtedy sa všetko skončilo dobre: našli sme ich a prišli sme včas.

Nikdy nezabudnem na výraz strachu na tvárach mojich priateľov. Najlepším liekom na tento strach bolo naše bojové bratstvo a motto, ktoré zvykol hovoriť Suvorov: „Zomri, ale zachráň svojich kamarátov.“ A fungovalo to. (Suvorov bol slávny ruský generál, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku.)

Tiež si zreteľne pamätám ako som vo vrecku nosil ručný granát, kdekoľvek som šiel. A nerobil som to len ja, ale takmer každý. Bolo to nepraktické a nebezpečné? Iste, ale z istého hľadiska to bolo upokojujúce. Nik sa nepýtal prečo. Nik o tom nehovoril, ani to nikto nikomu nemusel vysvetľovať. To znamená, že na to bol nejaký spoločný dôvod, také tiché porozumenie.

Približne o desať rokov neskôr som mával nočné mory o tom, že som sa nestihol včas dostať na miesto stretnutia, že mi došla munícia, že sa moja zbraň zasekla... Budil som sa spotený, bez dychu a srdce mi búšilo ako o život...

Tieto pocity sa z času na čas znova vynoria. Vďaka Systeme ich však viem rýchlo rozpoznať akonáhle sa objavia a viac im nedovolím, aby ovládali moje konanie.

Vďaka Bohu, som počas svojej služby nikdy nesklamal svojich priateľov. Napriek tomu som dvakrát zažil pocit strachu z úplnej bezmocnosti. Prvýkrát keď som bol sám, praktický neozbrojený, uprostred vojnou spustošeného, nepriateľmi kontrolovaného mesta. Pred niekoľkými rokmi som napísal o tomto zážitku článok s názvom „Posledný argument.“ Druhý zážitok bol pád v helikoptére plnej ľudí. Teraz vám poviem niečo o tomto incidente.

Stalo sa to počas skorej jari v roku 1992 v arménskych vrchoch.

Medzi Arménskom a Azerbajdžanom vypukla vojna o Náhorný Karabach a boje prebiehali veľmi blízko. Štyridsiatišiesti sme leteli helikoptérami na našu základňu, ktorá bola obkľúčená viac než 500 arménskymi povstalcami. Deň predtým povstalci zaútočili na základňu a zajali jej veliteľa a 10 dôstojníkov. Ako výmenu za ich životy požadovali, aby sme sa vzdali všetkých ťažkých zbraní umiestených na základni, vrátane delostrelectva a munície pre raketometné systémy „Grad“ a „Uragan“.

Urobili sme si svoju prácu. Ako, to už je iný príbeh. Zahŕňalo to odraziť ďalší útok a dokončiť misiu v okolitom území. Za niekoľko dní boli všetci zajatci bezpodmienečne naspäť. Avšak stále tu bola veľká a reálna hrozba útokov.

Priletela nás vystriedať ďalšia rotácia. Keď sme odlietali domov v štyroch helikoptérach MI-8, rozhodli sme sa vziať so sebou aj ženy a deti dôstojníkov. Každá helikoptéra bola viac než dvojnásobne preťažená. Ľudia sedeli natesno na podlahe a batožine. Vysoká nadmorská výška a drsné poveternostné podmienky (vietor, sneh a tma) len skomplikovali celú misiu.

Naši piloti patrili k najlepším. Všetky posádky si prešli Afganistanom. Vedeli veľmi dobre, že už nebude žiadna ďalšia príležitosť a pokúsili sa vziať každého. Bolo to riskantné, ale riziko bolo dobré prerátané vzhľadom na schopnosti našich pilotov a vybavenia.

Helikoptéra v ktorej som sedel bola druhá v prvej dvojici. Nachádzala sa tam len malá vzletová plocha, takže sme nemohli získať rýchlosť rozjazom podobne ako lietadlo (manéver, ktorý často používajú piloti helikoptér vo vysokých horách). Vystrčil som hlaveň zbrane z okna na ľavej strane a pozoroval, ako vedúca helikoptéra, kývajúc sa zo strany na stranu, vzlietla na tretí pokus. Stočila sa doľava, tesne minula stožiare elektrického vedenia a stromy, ale znovu získala stabilitu a začala stúpať.

Zrazu sa naša helikoptéra začala prudko triasť. Motor ryčal počas toho, ako sme sa snažili vzlietnuť. Potom som cítil, ako sme sa padli dolu a tvrdo sa odrazili od zeme. Znova, ďalší pokus a pád s nárazom. Helikoptéra sa odrážala ako lopta. Potom opäť, vzlet, stúpanie a ostro vpravo - všetko čo som videl bola obloha... Niekto padol z lavičky, potom prenikavý krik ženy, vreskot, niečo sa rozbilo, zvuk krčiaceho sa plechu, znova sa niečo rozbilo, potom ohlušujúci rev motora a nervózne kŕče helikoptéry... Neviem ako dlho to trvalo – veľmi pravdepodobne to boli len 3 či 4 sekundy, ale naozaj sa to zdalo ako večnosť. Tam v zóne medzi životom a niečim iným nie je zmysel pre čas... Bol to pocit, ako keby sa všetko vo mne zmrštilo a ztuhlo, končatiny mi ochabli a prestal som dýchať. Tam som si náhle uvedomil svoju bezmocnosť, krehkosť a neuzitočnosť...

Nejako sa nám podarilo vzlietnúť. Zvládli sme to. Naše letecké esá to dokázali. Som im veľkým dlžníkom. Nanešťastie ani sme im nemohli poriadne poďakovať – hneď potom, čo nás vysadili na improvizovanej pristávacej ploche, leteli späť na ich domovskú základňu. Bolo to posledný krát čo sme ich videli živých – o dva mesiace havarovali vysoko v horách a museli sme zniesť ich telá zo zasnežených svahov z výšky vyše 3300 m.n.m.

Neskôr nám ľudia z druhej dvojice helikoptér povedali, že sme počas vzletu narazili do dvojposchodovej budovy veliteľstva, jedno koleso a podpera podvozku sa v nej zasekla, pričom sme strhli odkvap a časť strechy. Listy vrtule rozsekali antény... Bol to zázrak, že piloti to dokázali zvládnuť.

Hneď ako sme začali stabilne stúpať, môj strach zmizol a zaspal som. Leteli sme počas noci. Pamätám si, ako ma zobudilo prudké šklbnutie do strany. To, čo som videl cez okno, vyzeralo ako reťaz svetiel valiaca sa na nás z tmy. Ešte prispatý som si to vysvetľoval pokojne: možno to bol ohňostroj alebo len vzdialený vlak. Keď sme tomu unikli, všimol som si v trupe helikoptéry diery po guľkách.

Už je tomu mnoho rokov od onej noci, ale stále si živo pamätám ten strach. Tiež si pamätám, ako som sám sebe sľúbil, že sa vyhnem každej situácii, v ktorej nebudem mať kontrolu. Teraz chápem, že často som tento sľub nemohol splniť.

So základmi sily a istoty v Systeme je jednoduché premýšľať o svojom živote (minulom aj budúcom) a objaviť o sebe mnoho vecí. Verím, že jediný správny spôsob je: pomocou pokojného tréningu oživiť si svoje vlastné spomienky, pocity a myšlienky, postupne poodhaliť svoje obavy, vystopovať ich korene a naučiť sa žiť prítomnosť bez strachu. V tomto spočíva celé tajomstvo poznania svojho strachu a získania odvahy.

O autorovi: Konstantin Komarov je major špeciálnej policajnej jednotky, nositeľom titulu PhD v oblasti bojovej psychológie, jeden z hlavných inštruktorov pochádzajúci z Ruska, ktorý bude vyučovať na seminári v Púchove v októbri 2014.

Odkaz na pôvodný článok: http://www.russianmartialart.com/article_info.php?articles_id=75#.VC5q_fmSyga

<< späť na blog <<

Systema - rozhovor s Vladimirom Vasilievom v časopise Black Belt

Pridané: 01.10.2014, Autor: Robert W. Young, Black Belt Magazine

Systema je považovaná za jeden z najefektívnejších bojových systémov na svete a je populárna hlavne vďaka snahe Vladimíra Vasilieva.

Strávte 20 rokov v obore, ktorý je vašou vášňou - v čase, keď vyjde toto číslo magazínu Black Belt, budem autorom článkov už dve dekády – a je ľahké predpokladať, že ste už asi všetko videli a počuli. Je to opodstatnený predpoklad, ale je to jasný dôkaz, že osoba, ktorá toto predpokladá, sa ešte nikdy nestretla s Vladimírom Vasilievom.

Ďeň, keď sme robili foto shooting, na ktorom vznikli obrázky ktoré vidíte, sa navždy zapíše do mojej mentálnej histórie, nakoľko to bolo prvýkrát keď som mal rozhovor podobný tomuto:

Ja: ”Mohli by ste nám ukázať prvú Systema sebaobranu, ktorú by ste chceli demonštrovať? To bolo perfektne! Mohli by ste to ešte raz zopakovať na kameru?”
Vasiliev: “Nie.”

Ja: (vytreštil som oči a sánka mi určite visela až po zem): “Nemôžete?”
Potriasol hlavou a vysvetlil mi, že všetko čo sa v Systeme robí, je dané akciou a pozíciou protivníka. Teda ak útočník zaútočí jemne odlišne, prípadne rovnako, len z odlišného uhlu, odpoveď bude odlišná, niekedy dokonca radikálne. Rus zhrnul svoj postoj v perfektnej angličtine s akcentom. “Nemôžem sľúbiť, že to zopakujem presne rovnako”

Na začiatku som si myslel, ze by to mohol byť náznak podvedomej pózy, ako to občas býva u ľudí na vrchole potravinového reťazca, kde Vasiliev je od roku 1993, keď otvoril obchod v Toronte a založil prvú Systema inštitúciu mimo Ruska. Ale postupne počas dňa začali diely skladačky do seba zapadať. Videl som dostatok dôkazov o tom, že to, čo Vasiliev vysvetľoval, bol jeden zo základných komponentov jeho spôsobu boja. Pred koncom nášho stretnutia som bol už veriaci. Spôsob, akým Rus a jeden z jeho inštruktorov, brit z Los Angeles Martin Wheeler, ktorý sa pred troma dňami zúčastnil foto shootingu o Systema boji na zemi, reagoval na každý útok, ktorému čelil, úplne závisle od jemných nuansov daných útokov.

Tým nechcem povedať, že by si študenti Systemy museli zapamätať tisícky techník pre každú možnú situáciu, čo by ich vystavovalo toľko diskutovanému mentálnemu zahlteniu. Naopak Vasiliev a Wheeler reagovali obranou a útokom ktorý zodpovedal situácii – neexistuje iný spôsob, akým by sa to dalo opísať. Nič neobvyklého, len perfektný ťah pre danú chvíľu. Keď sa nad tým zamyslíte, je to to najlepšie, čo môžeme počas boja od seba očakávať.

Záhada rozlúštená

Trénovanie použitia adekvátenej odozvy na útok dáva perfektný zmysel, hlavne ak zoberieme do úvahy v akom prostredí bola Systema vyladená na optimálne fungovanie. Jej primárni používatelia, moderní špioni, tajní agenti, špeciálne vojenské jednotky a podobne nemohli pred alebo počas útoku zaujímať typické bojové postoje a takisto nemohli počas boja zakričať „kiai“. Všetko z toho mohlo upozorniť nepriateľa na to čo prichádza, ako aj priviesť pozorovateľov na myšlienku “Hej, ten týpek je trénovaný zabiják, ktorý vie niekoho zneškodniť holými rukami. Poďme ho dostať!”

To všetko ale neznamená, že Systema vďačí za svoju existenciu výhradne sovietskej vede počas éry studenej vojny. Pohyby z ktorých sa skladá Systema, sa pravdepodobne tradujú už po viac ako tisícročie. “Ruskí bojovníci získali štýl, ktorý kombinoval silného ducha s extrémne inovatívnou a verzatilnou taktikou, ktorá bola praktická, smrteľná a efektívna proti akémukoľvek typu nepriateľa za akýchkoľvek okolností.” píše Vasiliev na svojej stránke. “Štýl bol prirodzený a voľný bez prísnych pravidiel, pevnej štruktúry alebo iných obmedzení (okrem morálnych). Celá taktika bola založená na inštinktívnych reakciách, individuálnych danostiach a vlastnostiach, špecificky navrhnutá pre rýchle učenie.” Systema je silná v odstraňovaní napätia zo „sebaobrannej rovnice“. “Mali by ste používať váš pohyb na odstránenie nadbytočného napätia”, hovorí Vasiliev. ”Takýmto spôsobom ste vždy pripravený a uvoľnený na ďalšiu akciu.”

Všestranná, prirodzená, bez striktných pravidiel, inštinktívne reakcie, bez napätia - po fotografovaní som súhlasil so všetkými pomenovaniami. Korešpondent Floyd Burk bol v tejto problematike evidentne zbehlejší: Pred dvoma rokmi, keď sme sa pýtali niekoľkých lídrov v tejto oblasti aby vymenovali top 10 umení pre sebaobranu, Burk odpovedal nasledovne: “Väčšina ľudí, ktorá videla tento Ruský bojový štýl oceňuje spontánnosť z ktorou sa vedia systemáci ubrániť ozbrojeným aj neozbrojeným útokom. Je to praktické, efektívne a bez zbytočností.” Presne to by som povedal aj ja.

Vzhľad by mal klamať

Systema kladie veľký dôraz na počiatočný postoj v sebaobrannej situácii. “Musí to byť prirodzená a vzpriamená poloha tela.” hovorí Vasiliev. “Je to také jednoduché, ako to vyzerá, je dôležité aby vaša pozícia nepredstavovala pre protivníka žiadnu hrozbu. Vaše akcie budú nepredvídateľné, nepodozrivé a omnoho efektívnejšie.” “Sú prípady, keď sa počas konfrontácie zámerne zaujme neobvyklý a menej prirodzený postoj, ale to sa používa zo strategických dôvodov, na zmanipulovanie protivníka k vami želanému konaniu.”

Ako môžete vedieť, ktorý postoj je najlepší pre daného útočníka a zaujať ho včas? Často opakovaný atribút známy ako situačné povedomie, hovorí Vasiliev: “V Systeme máme veľa cvičení špeciálne na uvedomenie si protivníka a vašej vzdialenosti od neho. Mali by ste sa cítiť pohodlne na to, aby ste mohli jednať a nemalo by tam byť prebytočné napätie.”

Poprosil som Vasilieva, aby predviedol ako prirodzený postoj funguje. Stál tam, zdanlivo nepripravený na to, čo malo prísť. Protivník skrátil vzdialenosť a začal s útokom. Vasilievova reakcia spočívala v kopnutí do stehna, čo zhodilo protivníka na zem ako vrece zemiakov, pričom počas pádu mu ešte stihol pristáť úder na zadnej strane krku. “Kopnutie do kvadricepsu nemá slúžiť na zničenie nohy, ale na uvoľnenie svalu, aby ďalej nemohol poskytovať oporu.” hovorí Vasiliev. “Kop nie je tvrdý, ale je presný, takže bude efektívny aj v mäkkých topánkach alebo naboso.”

“Tak ako pri všetkých úderoch v Systeme, treba udierať alebo kopať neočakávane, aby bol útočník prekvapený, ale nie v bolestiach alebo nahnevaný. Bolesť alebo hnev by mohli spôsobiť, že bude zbytočne udierať ďalej. Ak udriete správne, stratí rovnováhu a spadne smerom k vám. Toto je veľmi výhodné pre vašu ďalšiu kontrolu. Teraz máte voľbu ďalšieho postupu, nie na zranenie útočníka, ale na jeho dezorientáciu.

Ďalší spôsob ako Systema využíva silu klamu bol ukázaný v sebaobrannej sekvencii, v ktorej Vasiliev spracoval muža, ktorý sa ho chystal napadnuť. “Protivník sa pripravuje na úder - ešte stále nie je dôvod meniť postoj,” hovorí. “Počas jeho priblíženia urobte malý úkrok do pravej strany. Urobte tento úkrok presne zároveň s jeho pohybom, tak aby ho nevidel. Dvihnite pravú ruku - uistite sa, že ste si zvolili trajektóriu, ktorú zo svojho uhlu pohľadu neuvidí. Ramená držte dole tak, by nevidel vaše úmysly a nestihol podľa toho upraviť svoj úder.”

Záložný plán

Schopnosť hýbať sa spôsobom, ktorý protivník nevie postrehnúť, umožňuje systemákom zachytiť útok ešte predtým ako nadobudne plnú silu a to je jeden z najrozumnejších spôsobov ako bojovať. Počas prezerania sekvencie záberov z fotenia Vasiliev poznamenal:

“Počas toho ako sa protivník pripravuje na kop, urobíte spolu s jeho pohybom malý úkrok do strany. Nečakajte na celý kop, hneď ako je koleno útočníka dvihnuté, je jeho pozornosť sústredená na prevedenie kopu. Je zraniteľný a to je dobrý moment na útok.”

“Neudierajte svaly na to aby ste ich zničili, ale na to aby ste ich uvoľnili a dočasne vypli. Takýmto spôsobom už noha nefunguje dostatočne na to, aby poskytovala telu oporu. Presný kop donúti nohu poddať sa. Útočník už nebude ďalej schopný kopať alebo udierať.”

Cieľom je, učí Vasiliev, získať kontrolu nad útočníkom za pomoci ekonomického pohybu a nepredvídateľných techník. Ak by toto zlyhalo, pravdepodobne budete musieť zniesť úder predtým, ako budete môcť zrealizovať nejaký záložný plán - čo je presne dôvod, prečo sa na tréningu Systemy venuje toľko času tomu, aby človek zostal akcieschopný aj počas „nepriateľskej paľby“. “Nezáleží na tom, aký ste dobrý, ranu dostanete.” hovorí Vasiliev. “Možno preto, že ste nevideli úder. Možno preto, že ste sa pohli do jeho dráhy. Možno preto, že bol silnejší ako ste predpokladali.”

V predchádzajúcom interview publikovanom v Black Belt magazíne vysvetľoval incident, ktorý videl nespočet krát vo svojich školách: “Príde nový študent. Začneme s drilom masového útoku, pri ktorom prídu všetci do stredu telocvične a udierajú všetkými smermi. Hneď na začiatku dostane nový človek úder na hlavu, otočí sa aby zistil, kto ho udrel a je pripravený mu to vrátiť. V tom momente dostane úder z druhej strany a s rastúcim hnevom sa otočí na druhú stranu, s päsťami pripravenými na štart tým smerom. A v tom dostane opäť ranu z inej strany. Nakoniec zistí, že „úder za úder“ pri masovom útoku nefunguje, tak si vydýchne a začne udierať tých, ktorí sú nablízku a nie tých, ktorí ho udreli.”

“Bohužiaľ, väčšina z nás má takmer automatickú reakciu: Keď sa nás dotkne úder, hneď sa ho snažíme vrátiť. Toto je spôsobené pýchou. Tréning prijímania úderov sa zaoberá práve touto pýchou.” Jediný spôsob ako minimalizovať efekt úderu, či už bezprostredný alebo dlhodobý, je cez ďalšiu neočakávanú tvár Systemy, hovorí. ”So správnym dýchaním je ťažké utrpieť úraz. A keď predsalen trauma nastane, následky sú oveľa menej vážne, ako by to boli v opačnom prípade.”

Príčina je v povahe úderu, ktorý opísal ako náhlu silu alebo dopad, ktorý zvýši vnútorný tlak v prijímateľovi. „Je to rýchly prenos napätia od človeka k človeku“, hovorí. „Napätie nepochádza len z fyzického dopadu úderu, ale aj z vašeho vnímania nebezpečenstva a bolesti.“ Povedzme, že ste tesne pred dostaním úderu do brucha. Strach, ktorý cítite pri pohľade na blížiacu sa päsť spôsobuje napätie a toto napätie spôsobuje ešte väčší strach. Výsledný strach vytvára ešte viac napätia a tak dookola. Dýchanie, hovorí Vasiliev, je spôsob ako zastaviť túto eskaláciu. Dýchajte správne a dopad sa stratí, napätie nevznikne a modriny budú minimálne, hovorí svojim študentom. “Ani silný úder nespôsobí fyzické ani psychické škody. Dýchanie pomáha eliminovať napätie a tým odstraňuje bolesť a negatívne pocity.”

Ako to funguje: “Majte ústa mierne zatvorené, aby sa mohol vzduch jednoducho dostať nosom dnu a ústami von,“ hovorí Vasiliev. V momente dopadu dovoľte vzduchu vyjsť ústami. Zadržiavať dych a napnúť sa v momente prijatia úderu je asi najhoršia vec, ktorú môžete urobiť, hovorí, pretože tlak, ktorý prichádza s úderom alebo kopom nebude mať kam odísť - a to je dôvod prečo ničí tkanivá. Preto Systema učí robiť krátke nádychy, keď sa situácia začína vyostrovať. Séria krátkych nádychov a výdychov znižuje pravdepodobnosť, že budete zastihnutý v strede dlhého nádychu alebo výdychu a umožňuje vám udržať trup vo viac obranyschopnom stave. “Ak dýchate len s hornou častou pľúc, vaše brušné svaly ostanú mierne napnuté aj po údere a úder ostane na povrchu,” povedal Vasiliev. “Takýto spôsob dýchania vám umožňuje dostať sériu úderov a ostať pohyblivý.”

Naučiť sa takto dýchať počas boja si vyžaduje veľa rokov tréningu pod dohľadom kvalifikovaného inštruktora. Ak nič iné, tak mojich 20 rokov v Black Belt ma naučilo, že keď dôjde na sebaobranu, mať nejaké znalosti môže byť nebezpečné bez správneho vedenia. A to je presne prečo som odišiel z fotenia s Vladimírom Vasilievom s jedinou myšlienkou: Ako ďaleko je najbližšia škola Systemy?

Muž za bojovým umením

Počas desaťročí som mal to privilégium trénovať pod niekoľkými veľkými majstrami bojových umení - ľudia, ktorí si zdokonaľovali svoje schopnosti oddanosťou, rigoróznym tréningom a full kontakt skúsenosťami. Opísať Vladimíra Vasilieva jednoducho ako najlepšieho z nich by mu urobilo zlú službu. Jeho pohyb, jeho fyzické schopnosti, hlboké vnútorné uvoľnenie, ktoré si kultivoval - všetko sú to atribúty späté so skutočnou legendou. Ale cesta, ktorou sa vydal aby sa sem dostal, nie je tá, ktorou by sa mohli vydať mnohí. Ako vysoko vyznamenaný člen ruských jednotiek špeciálneho nasadenia nazývaných Specnaz, Vasiliev trénoval pod vedením ľudí ako plk. Mikhail Ryabko, zakladateľ Systemy. Počas toho si Vasiliev zažil veci ktoré by boli tažko obhájiteľné aj v našich najvyššie postavených vojenských jednotkách - samozrejme počas skutočného boja.

Aj napriek týmto brutálnym krutostiam patrí medzi tých najpríjemnejších mužov. Je skromný, srdečný a naplnený úprimnou snahou podeliť sa so svojím úžasným umením, ako by to bol dar. Systema, ktorú učí, je fundovaná a unikátna, ako z pohľadu ľudského stavu, tak aj ako bojové umenie. Pokiaľ by som povedal, že Vladimír Vasiliev je najslušnejší človek, akého som kedy stretol, bol by to asi najvýstižnejší popis. Jeho bojové umenie, ak ste mali to šťastie ho zažiť, je čisto toho prejavom.

- Martin Wheeler -

Komentár Systema Slovakia

Mal som to štastie prežiť pár užasných chviľ s Vladimírom Vasilievom, trénovať, diskutovať alebo iba tak relaxovať pri večeri a na 100% sa stotožnujem s názorom Martina Wheelera.

- Slavomír Meško -

Odkaz na pôvodný článok: http://www.russianmartialart.com/article_info.php?articles_id=100#.VCl4A_mSyga

<< späť na blog <<

BLOG

Systema - Nedajte násilníkovi šancu!

Pridané: 29.09.2013, Autor: Nový čas - Alexandra Kováčová

<< späť na blog <<

BLOG

---

---

---

---

---

---

---

---

---